Dobrý den,

hezký rozhovor. Jen si dovolím poznámku k ženské a mužské rovině. Jako matka samoživitelka si úplně nemohu dovolit být pouze v ženské rovině. Buchty a chleba peču i tak, neboť mám dítko s potravinovou intolerancí, kde musíme opravdu hodně dbát na jídlo.
Přesto řeším mužský aspekt, neboť mě hodně baví tvořit a to ne jen v oblasti pletení a vyšívání. Zrovna při poslouchání rozhovoru si předělávám pracovní místo ve svém pokoji. Což zahrnuje i postavit nábytek, přidělat mu kolečka, předělat ho, natřít a podobně. Velmi mě baví práce s pokosovou pilou a jiným ryze mužským pracovním náčiním. Což je pravděpodobně mužský prvek. Ale stát, koukat, případně plakat nad situací nejde. Žena si může poplakat, aby si ulevila. Ale pak se musí narovnat, rozhlédnout a konat. Jinak to prostě nejde. Asi bych jinak skončila v azylovém domě. A to nechci.

Velice děkuji za sdílení myšlenek.

Mějte se krásně,
Martina

Ahoj, ďakujem veľmi pekne. Úplne ste mi rozprávali z duše. Tiež monentálne žijem vo „veľkom otázniku“ . Pred 8 rokmi som si začala plniť sen, sen mať svoj dom. Svojpomocne som si postavila dom (s mojim už dospelým synom a pomáhalo nám pár priateľov). Keďže som od synových 3 rokov bola s ním sama, priestor na „šetrenie nebol“, som vďačná, že som dostala hypotéku a mohla si postaviť dom. Do tejto doby som bola „žena aj chlap v jednej osobe“ . Po nasťahovaní sa do našeho domčeka som začala mať zdravotné problémy – proste,potrebovala som spomaliť. Nepočúvala som telo,tak sa vyplo samé. Ok,uvadomila som si veľa vecí a začalo sa vo mne „otvárať moje vnútorné dieťa“. Po istej dobe nastal v mojom živote ďalší zlom – syn skončil VŠ, zamestnal sa v hlavnom meste a ja som dostala výpoveď v práci. Čo teraz? Prácu si hľadám, ale niekde v duši cítim, že to nie je to pravé orechové čo chcem – nie preto, že nechcem,ale preto, že ma to nepúšťa opäť do zamestnaneckého systému. Keď som spomínala to moje vnútorné dieťa, otvorilo sa u mňa umelecké cítenie už zo školských čias. A otvára sa to byť „ženou“. Mám presné obrazy ako chcem žiť, čo chcem tvoriť, čo ma napĺňa. Veľa z toho som už začala realizovať. Viem prerábať nábytky, maľujem, štrikujem, hačkujem, šijem, vytváram rôzne veci z recyklovaných vecí, milujem prírodu, svoju záhradku a dokážem z nej spotrebovať nielen bylinky, úrodu ale moje okolie tvrdí, že spotrebujem „aj burinu“ . Viem, že práve cez vlastné záhradky dokážeme žiť šťastný a plnohodnotny život. Nech rozmýšľam akokoľvek, toto vidím ako svoj smer, len neviem, ako to zhmotniť aj do peňazí. Čiže, presne viem čo chcem, ako to chcem, len neviem ako. …. vďaka vám vidím, že byť iná je vlastne normálne. Už len vyrieštiť to poledne ako. Ešte raz vám srdečne ďakujem